Zuzka (Hacka) a Martin (Remčo) Remišovi z Bratislavy, které možná znáte pod názvem Bronco namiesto hotela, nepatří ke snílkům. Chtěli si postavit vlastní cestovatelské auto, dát výpověď v práci a vyrazit na dlouhou cestu do neprobádaných končin. A tak to prostě udělali. Jejich svatební cesta byla expedicí se vším všudy.
Zuzko a Martine, vaše cesta na Východ trvala šest měsíců a ujeli jste během ní 35000 kilometrů. Co jste od ní očekávali? Vyšly vám všechny plány?
Očakávali sme slobodu, relax, dobrodružstvo, nové priateľstvá, úplné vyvetranie hlavy, jednoducho všetko, čo k tomu patrí. To, čo nám však priniesla, prekonalo všetky naše očakávania. Nie sme príliš poctiví plánovači. A mať dopodrobna naplánované, kde sa chceme zastaviť a čo vidieť, to nie je náš štýl. Tentokrát nebola dopredu naplánovaná dokonca ani len presná trasa. Chceli sme spoznať Mongolsko, zažiť pravú sibírsku tajgu, pokúsiť sa zdolať aspoň časť BAM road a doviezť nás a naše Bronco až na breh Tichého oceánu.
Už v minulosti sa nám osvedčilo, že nebyť fixovaný na konkrétny itinerár má svoje výhody. Jednak nie ste v strese, že niečo nestíhate, a hlavne nič vám nebráni prijať výzvy, či pozvania miestnych, prípadne odbočiť na zaujímavo vyzerajúcu cestičku… Jednoducho, nechať sa unášať prúdom príležitostí. A práve toto sú spravidla tie miesta a tie zážitky, na ktoré potom spomínate celý život. Ale teda, aby sme boli úplne úprimní, pôvodne sme si chceli užiť Tichý oceán v meste Magadan a tento plán sme boli donútení zmeniť. Po zdolaní BAM road sme zistili, že v aute sa už vezieme traja. A razom sa z nás stali zodpovední rodičia 🙂 Práve preto sme náročnú trasu do Magadanu zavrhli a Tichý oceán sme videli pri brehoch Vladivostoku.
Která místa jste vlastně navštívili?
Precestovali sme ruský Altaj, Mongolsko a časť sibírskej tajgy, hlavne Bajkal a najväčšia výzva bola pre nás spomínaná BAM road, čiže nepoužívaná obslužná cesta Bajkalskoamurskej magistrály. Respektíve jej západná časť v dĺžke 1300 km. Zvyšné krajiny boli viac menej tranzitné. Na začiatku Ukrajina a cestou späť Kazachstan, Azerbajdžan, Gruzínsko a Turecko.
Vaši cestu sledovalo přes pět tisíc fanoušků, ale jen málokterý z nich nakonec najde odvahu k něčemu podobnému. Co byste jim poradili?
Poradiť nie je jednoduché, neexistuje univerzálny návod. Veď aj my sme začínali postupne a autonomádstvo sa nám pomaličky dostávalo pod kožu. Je to ako droga, už navždy budeme v každej mape vidieť rodiaci sa plán cesty. Najskôr sme jazdili na osobnom aute a spávali buď skrútení do klbka na predných sedačkách alebo v stane. Neskôr, keď sme v roku 2009 kúpili Bronco, začala sa úplne nová etapa, odvtedy sme cestovali každý rok na čoraz dlhšie a náročnejšie výlety. V roku 2014 prišiel zlom, dobehla nás prvá veľká depresia z kancelárskej práce a stereotypného spôsobu života. Vedeli sme, že musíme vypadnúť, odtrhnúť sa od reality a skúsiť niečo nové a nepoznané.
Zavreli sme sa spolu na päť mesiacov do Bronca a vyrazili spoznávať štáty Strednej Ázie. To, čo väčšinu ľudí asi brzdí, je rozhodnúť sa. Urobiť TO rozhodnutie. Dať výpoveď, preorientovať sa na život potulného nomáda a odísť. Áno, je to desivé, aj nás niekedy prepadol strach z nepoznaného. Ako to celé zvládneme? Ako prežijeme spoločne v jednom aute 24 hodín denne? Nezabije to náš vzťah? Nezabijeme jeden druhého? 🙂 Čo ak sa naše staré auto pokazí? Čo ak nás na ceste prepadnú? Mali sme v hlavách veľa otázok a len veľmi málo odpovedí. No až vtedy, keď sa dostanete do nepohody a opustíte svoju komfortnú zónu, až vtedy začína dobrodružstvo. Naša prvá expedícia dopadla skvele, takže na druhú veľkú cestu do Mongolska a na Sibír sme vyrážali s úplne iným psychickým rozpoložením. Niekto by povedal, že so skúsenosťami ostrieľaných cestovateľov, no je to skôr tak, že nejako sme to zvládli prvýkrát, zvládneme to aj teraz.
Obytnou nástavbu na svůj terénní vůz Ford Bronco jste si navrhli a vyrobili sami. Jak dlouho trvá realizace takového projektu a jak složité je takovou nástavbu legalizovat?
Netradične bola práve projekčná fáza dlhšia ako tá realizačná 🙂 Kto pozná Remča, asi sa nečuduje. Je architekt a tak trošku perfekcionista, asi choroba z povolania. Do posledného detailu muselo byť všetko vymyslené a nakreslené. Takže na realizačnú fázu nám ostali len asi štyri mesiace, čo je pri takomto objeme a zložitosti stavby žalostne málo. Hlavne preto, lebo sme ju realizovali vo viac‑menej domácich podmienkach. Veľkú časť nadstavby sme pozliepali pod holým nebom pred garážou. Ale ako dni bežali a niektoré zaplatené víza končili, stával sa zo mňa neurotik. A ak viem niečo skutočne dobre, tak zvaľovať vinu z meškania na Remča a denne mu to pripomínať. Takže aj z neho bol ku koncu už nervózny fušer. Na začiatku bolo všetko priskrutkované, prinitované a pre istotu zalepené mamutom. Na konci stačila lepiaca páska 🙂
Čo sa týka legalizácie, tak si to asi najviac odniesli moje nervy. Kebyže mám vlasy, tak asi aj ošediviem. Každému odporúčam naštudovať si normy a už pri návrhu komunikovať s ľudmi z oboru. Je veľmi veľa podmienok, ktoré takáto konštrukcia musí spĺňať, aby prešla atestom a dostala povolenie na zápis do TP. No byrokratické peripetie boli kapitola sama o sebe, chcelo to obrovskú dávku trpezlivosti. Ale už nám nič nestálo v ceste a mohli sme vyraziť. Popri realizácii nadstavby si Bronco užilo ešte kompletnú generálku motora. Chalani v servise nás varovali, že ísť s nezabehnutým motorom na takúto cestu je veľký risk. Samozrejme mali pravdu. Ale nám sa míňal čas, a tak sme vyrazili na cestu smer východ a motor si pri tom bublal svoje úplne prvé kilometre.
Technické problémy se na cestě nevyhnuly ani vám. Jak si v odlehlých končinách zachovat chladnou hlavu, když auto najednou nejede?
Pre mňa a asi aj každého majiteľa starého auta, je prvý týždeň na ceste čistá nočná mora. A nezabehnutý motor tieto pocity ešte znásoboval. Počúval som každý zvuk, každé zašramotenie. Studený pot ma oblieval tak trikrát denne. Najmä, keď som si predstavil, ako sa domov vraciame vlakom a náš milovaný veterán je niekde ďaleko v odľahlej púšti. Ale potom človek začne žiť cestou samotnou, uvoľní sa a negatívne myslenie zostane za hranicami. Aspoň u mňa to takto funguje. Po pár dňoch som už presne vedel kam auto pláva pri brzdení, ako veľmi je potrebné kompenzovať vôľu v riadení alebo ako veľmi v predstihu treba brzdiť, nech neposunieme celú ruskú kolónu o 20 metrov.
Čo sa týka technických porúch, samozrejme, že každá jedna vás tak trošku nahnevá. Prvá rozhodí, piata naštve, desiata zaplaví depresívnymi myšlienkami. Ale ako to krôčik po krôčiku zvládate, postupne sa s tým zmierite a dvadsiatu poruchu už vnímate ako rutinu. Koniec koncov, čo by sme chceli, naše auto má takmer 30 rokov, tie poruchy sa dajú očakávať. Viac menej všetko sa dá opraviť alebo vymeniť. Preto nás nezastavili ani dva deravé vzduchové mechy, dvakrát prasknutá benzínová nádrž, trikrát prederavený chladič, či tečúca brzdová kvapalina atď. Aj my sme zažili momenty, keď auto zrazu nešlo a bolo potrebné zistiť prečo. Najskôr si treba zahrešiť, do niečoho kopnúť, potom zistiť príčinu a následne riešiť jej odstránenie. Ideálne, ak jazdíte na niečom, čo v tej krajine dobre poznajú.
To ale samozrejme nie je náš prípad. Bronco je amerického pôvodu, čiže „ideál“ pre cestu do ruskej Sibíri. Vedeli sme, že ak sa nám niečo pokazí, nebudeme vedieť zohnať náhradné diely, preto sme veľa dielov (takmer všetky) mali so sebou. Spolu vážili viac ako 100 kg. Ale nemôžete si zbaliť úplne všetko, to je jasné. No vďaka cestovateľským a poruchovým skúsenostiam vieme, že v dnešnej dobe veľkej globalizácie nie je problém poslať náhradný diel z USA do takmer akejkoľvek časti sveta. Aj sme to samozrejme dvakrát využili. Raz sme si nechali poslať do Mongolska vzduchový mech a chladič a neskôr do Kazachstanu zadnú poloos. Ten pocit zadných dvierok veľmi pomáha zachovať si chladnú hlavu.
Na druhej strane pokiaľ nemáte takéto špecifické auto ako srdcovú záležitosť, na ktorej jednoducho musíte cestovať, vyberte si radšej nejakú Toyotu alebo Mitsubishi. To v týchto končinách opravíte bez problémov v každom druhom dome. Pokiaľ ide o opravy na ceste, niečo viem opraviť už aj sám, poruchy vás naučia. Napríklad palivovú pumpu sme menili už toľkokrát, že by to zvládla snáď aj Hacka. Bronco nie je moderné auto plné elektroniky, pri poruche nehľadáte autorizovaný servis. Väčšinou len niekoho so zváračkou, zdvihákom alebo montážnou jamou. Keď je najhoršie, zachránia nás chalani zo servisu na Slovensku. Tí Bronco už poznajú, tak nás navigujú cez telefón. Tiež sa mi osvedčilo mať so sebou vytlačené postupy a stiahnuté videá z youtube.
V jednom rozhovoru jste řekli, že abyste nebyli nervózní a zbytečně se nehádali, je důležité být vždy dobře najezený.
Áno, a stále si za tým stojím. Je dôležité mať plný žalúdok, vtedy sa nikomu škriepiť nechce. A my sme to skutočne aj praktizovali. Keď som zhodnotila, že hladina nervozity príliš stúpa, zavelila som pauzu a pustila sa do varenia obedu. Aj samotná činnosť varenia človeka rýchlo rozptýli. V prípade, že nebol čas obeda ani večere, nakrájala som nám jablko, prípadne otvorila keksy. Jedlo robí zázraky 🙂
Jaké byly vaše kulinářské zážitky z těchto zemí?
V Mongolsku si gurmán príliš na svoje nepríde. Baran, baran, poprípade ešte baran (skopové). Vždy na iný spôsob, no ani raz to pre nás žiaľ kulinársky zážitok nebol. Nevaria tam zle, len proste nie podľa nášho gusta. Výrobky z mlieka rovnako nie sú ako tie naše. Syr nám chuťovo pripomínal skôr starý stuchnutý a mierne plesnivý vysušený tvaroh. Ani sme ho nedokázali zjesť. Potajomky, keď sa domáci nepozerali, som ho hodila do kabelky. Naliaty pohár mlieka sme považovali za vykúpenie, no keďže v jurtách obyčajne nemajú chladničku, mlieko nechajú prejsť fermentáciou, aby dlhšie vydržalo. Takže sme mali v ruke vlastne kyslo‑slaný kumys. No prekvapivo sme si na jeho chuť časom zvykli a neskôr sme ho dokonca vyhľadávali. Ale v Mongolsku som si prekvapivo najviac pochutila na sushi v jednej japonskej reštaurácii v Ulanbárate. Najlepšie sushi aké som v živote jedla.
A najväčšie prekvapenie expedície? Objavila som sladkovodnú rybu, ktorá mi vážne aj chutila. Samozrejme mám na mysli bajkalského omuľa. Ešte teraz sa mi zbiehajú slinky. Ale v Rusku sme celkovo prepadli kaviáru. Okrem toho, že bol všade a dal sa kúpiť relatívne lacno, bol vynikajúci. Dávali sme si ho ráno na chlebík s maslom a večer na pečené zemiaky. Expedície a cestovanie všeobecne nás naučili uvariť si skvelý obed aj prakticky z ničoho. Nebáť sa experimentovať, používať oveľa viac druhov zeleniny a Remča dokonca jesť aj pohánku, či pšeno (jáhly).
Sibiř nebo mongolské pláně považujeme za naprosto odlehlé končiny, přesto jste téměř denně psali na Facebook a posílali fotografie. To je tam opravdu všude signál a internet?
Popravde aj nás to prekvapilo. Celý svet je neskutočne globalizovaný a všetci bez rozdielu chcú mať prístup k informáciám. Tak aj napriek tomu, že napríklad v Mongolsku takmer úplne chýba infraštruktúra a väčšina mestečiek je len zopár blatistých ulíc a zbúchaných chyží prípadne júrt, majú tam vykrývač, kde sa dá chytiť slabý internet. To isté platilo aj v Strednej Ázii. Aj v oblastiach, kde sú ľudia veľmi chudobní, nechýba v rodinách smartphone s internetom. Je to možno jediný spôsob ako spoznať svet tam vonku, nakoľko pre nich je cestovanie oveľa zložitejšie ako pre nás.
Vaše expedice zaujala mnoho fanoušků i díky krásným fotkám a záběrům z dronu. Připravovali jste se na to dopředu, nebo je prostě tamější příroda tak fotogenická?
Vôbec sme sa dopredu nepripravovali. Rozhodnutie kúpiť drona prišlo asi tri dni pred odchodom, takže sme ani len skúšobný let doma nestihli. Časom sme sa s ním zžili a rozhodne neľutujeme investované peniaze. Záber z vtáčej perspektívy otvorí úple nový pohľad na dané miesto a ukáže ho v plnej kráse. Ale tá príroda je naozaj taká neskutočne krásna a drsná zároveň, že prakticky aj z náhodne stlačenej spúšte vznikne skvelá fotografia.
Jedny z nejdramatičtějších záběrů pochází z přejezdů starých mostů na BAM road. Co se vám na těch mostech honilo hlavou?
Prvé mosty boli čistý psychický horor. Vyzerali až príliš nedôveryhodne a často krát sme si museli brvná a drevené železničné pražce presúvať, aby pasovali na náš rozchod kolies. Posúvali sme sa slimačím tempom, skúšali pevnosť každého dreva. A na druhej strane sme vyčerpane odfukovali. No o pár metrov čakal ďalší a nám opäť stuhla krv v žilách a po chrbte stekal studený pot. Áno, sem tam padla aj veta: „Čo tu do pekla robíme?!“. Na takéto niečo nie sme z bežného života zvyknutí.
Najväčšou výzvou, o ktorej sme dopredu vedeli, bol most cez rieku Vitim. Bolo to 500 metrov čistého strachu, 20 m nad hladinou rieky. Najhoršia je šírka mosta, je len o pár centimetrov väčšia ako šírka nášho Bronca a na celom moste nie je zábradlie. Keď sa nám podarilo zdolať tento most, vedeli sme, že cesta späť už neexistuje. Druhýkrát ho už nikto z nás prechádzať netúžil. Neskôr prišla však ešte oveľa väčšia výzva. Za mestečkom Khani nás prekvapil, síce oveľa kratší most, ale v totálne dezolátnom stave. Ako bonus bol v strede dokonca našikmený, kvôli rozpadávajúcim sa nosným pilierom. Toto bolo miesto, kde sme mali najväčšie obavy o bezpečnosť. Celkovo však mostov pozdĺž celej BAM road bolo niekoľko stoviek. Dennodenne nás čakali desiatky menších či väčších adrenalínových výziev. Niektoré lepšie, niektoré dokonca krásne a romantické, ale väčšina zhnitá a hrôzostrašná. Bezpochyby to boli veľmi silné zážitky, na ktoré budeme spomínať celý život (a nie len v nočných morách 🙂
Znamená Sibiř nekonečné kilometry jednotvárnou krajinou, nebo umí cestovatelům nabídnout i něco navíc?
Sibír ti ponúkne len niečo viac. Je obrovská svojou rozlohou, ale taktiež svojou rozmanitosťou. Áno, veľká časť je len o tranzite po federálke, ale odmena stojí za to. Veď už len jazero Bajkal je skvost našej planéty. My sme na jeho brehoch strávili tri týždne a prišlo nám to žalostne málo. Dedinky ako Gremyachinsk, Turka aj poloostrov Svätý Nos, či vlastne celá východná strana Bajkalu sú mimoruskými turistami dosť opomínané. Našťastie! Dýcha to tu históriou, ba priam nostalgiou. Staré kempy komunistického charakteru, krásne farebné drevenice, ale aj úplne opustené pláže.
Naopak Listvyanka, či ostrov Olchon na západnom brehu sú pripravené na turistov. Hotelíky, atrakcie, suveníry, plavby loďou, či let vrtuľníkom a ešte určite oveľa viac. Do sibírskej tajgy sme vyrazili z města Severobajkalsk v priebehu septembra a v tomto období má miestna príroda od jednotvárnosti ďaleko. Leto rýchlo vystriedala jeseň a všetko sa postupne zahalilo do pestrých farieb. Nekonečné kilometre žlto červených lesov však už koncom septembra vystriedal prvý neúprosný sneh. A zrazu bolo všetko biele. Zima prišla veľmi rýchlo. Počas troch dní napadlo pol metra snehu a my sme na 10 dní ostali uviaznutí niekde uprostred tajgy. To všetko pri teplotách okolo -26 °C. V takýchto momentoch sa o jednotvárnosti Sibíri skutočne nedá hovoriť a na nudu nám tiež veru čas nezostal 🙂
Ještě před několika lety bylo Mongolsko velmi vzdálenou destinací. Dnes čeští a slovenští cestovatelé soutěží, kdo tam dojede horším autem. Cesta k Bajkalu je už snad větší rutinou než dovolená v Chorvatsku. Co se v cestování změnilo?
Asi hlavne informácie a ich dostupnosť. Nikto z nás nie je Kolumbus a neobjavuje nový kontinent. Všade už niekto bol a vďaka internetu je možné cestovateľské zážitky zdieľať. Najdôležitejšie ale je, že to už nie sú len informácie cestovných kancelárií, ktoré vás nakŕmia len pozlátkom. Naopak televízne správy zas ukazujú len to najhoršie a poskytujú jednostranne skreslené informácie. Mnohí z nás zavrhnú návštevu niektorej krajiny, len kvôli strašidelným informáciám zo správ. Slováci aj Česi sú ale našťastie veľmi rozcestovaní a mnohí píšu blogy či cestopisy, kde je omnoho lepšie zachytená autenticita miesta, či národu. Z vlastnej skúsenosti odporúčame prejsť si radšej tieto zdroje informácii, pred vyrazením na cestu.
Aj my sme sa rozhodli pridať ruku k dielu a podeliť sa o zážitky a skúsenosti z miest, ktoré sme navštívili. Na jeseň tohto roka plánujeme vydať cestopis, kde budú naše zážitky doplnené aj faktickými údajmi, takže poslúži ako plnohodnotný, a snáď aj trochu zábavný sprievodca na cestách. Rovnako pripravujeme film z tejto cesty. Materiálu je veľa, bola by škoda, aby to len tak niekde na disku „zapadlo prachom“.
Jak tato cesta změnila váš pohled na svět a život na Slovensku?
Každá podobná cesta ťa trochu zmení. Bude to znieť ako klišé, ale je to pravda. Potom ako navštíviš miesta ako Mongolsko, Pamir, či Sibír, kde sa ľudia tešia z každej maličkosti, rozdelia sa aj s tým málom, čo majú a majú dvere pre cestovateľa dokorán otvorené, zmeníš pohľad na túto našu konzumnú spoločnosť, kde sa každý stále za niečím ponáhľa. Tu je stres každodenný sprievodca takmer každého človeka a tam ľudia ani nepoznajú význam toho slova. Jednoznačným ukazovateľom toho, že sme už doma z ciest býva výraz na tvárach ľudí na ulici. U nás sa cudzí ľudia na seba neusmievajú a to je veľká škoda. Každý úsmev vie predsa spríjemniť deň.
Rovnako zmeníš pohľad sám na seba. A to považujeme za najväčšiu pridanú hodnotu. Spoznáš sám seba vo vypätých momentoch, keď si vyčerpaný, vystrašený a hladný. Ale konkrétne táto expedícia bola skutočne jedinečná a totálne nám zmenila život. To potomkovia vraj zvyknú prevrátiť život na ruby. Áno, niekde uprostred zasneženej Sibíri sme splodili syna.
Takže jste se domů vraceli ve třech, ze Sibiře jste si přivezli syna Danielka. Bude to cestovatel po rodičích?
Chúďatko nebude mať na výber 🙂 Prvú polovicu tehotenstva sme cestovali, takže sa dá povedať, že to skutočne má v krvi. Už ako 2,5 mesačný bol s nami kempovať v Čechách a keďže sa mu spanie v Broncu zapáčilo, o mesiac sme si to zopakovali. Opäť v Čechách. Bronco samozrejme muselo prejsť menšou úpravou, kvôli novému členovi tímu. Remčo dorobil tretiu stoličku a druhú posteľ. A čo si dorobil, na tom si aj spí. Zatiaľ sa bojím nechať Danka samého v posteli bez zábradlia, takže vyhostený na ňu bol Remčo.
Jste známí také jako pořadatelé každoročního festivalu Overland, který se v komunitě cestovatelů těší velké oblibě. Jak se zrodila jeho myšlenka?
Keď si dlho mimo rodnú hrudu a cestuješ do odľahlých a mnohokrát aj nehostinných kútov zeme, objať rodáka (prípadne brata Čecha) je vzácnosť. Máme skúsenosť, že tieto náhodné stretnutia sú neuveriteľne vrúcne a vzniknú často veľmi silné priateľstvá. Nebolo by skvelé tej náhode trošku pomôcť? Prečo sa stretnúť v Mongolsku len náhodou? Prečo nemať možnosť zgrupiť túto stále sa rozrastajúcu cestovateľskú rodinu? Presne o tom je Overland – festival autonomádov. Chceme sa navzájom poznať. Komunikovať spolu, vymieňať si informácie, predávať skúsenosti. Nech jeden o druhom vieme, že sa chystáme rovnakým smerom, tak nech sa v tej Patagónii neobídeme a dáme spoločné pivečko. A okrem toho vďaka Overlandu donútime všetkých nových kamošov, aby nás prišli pozrieť 🙂
Atmosféra na festivale je neopísateľná. Všade sú podobne zmýšľajúci ľudia, ktorí sú naladení na rovnakú vlnu. Nech sa zastavíš pri hocikom, máte si čo povedať, je to proste tvoja krvná skupina. A tak sa vďaka tej nezameniteľnej atmosfére vždy jeden májový (květnový) víkend cítime ako na cestách. Už sa nevieme dočkať tretieho ročníka, na ktorý máme pripravených opäť niekoľko prekvapení.
Rozhovor: Jan Bordovský
Foto: Zuzka a Martin Remišovi
